Straty a nálezy (0 - 4 roky)
Jeho rodičia boli zaujímavou dvojicou. Ťažko povedať, čo presne ich zviedlo dohromady, ale podarilo sa im splodiť potomka. Pravdepodobne za to môže množstvo alkoholu v krvi, že z tohto páru otehotnela práve žena a nie muž, ale presne táto záležitosť mohla za to, že Dyonaea svojho potomka brala len ako parazita, ktorý jej zohyzďuje telo. Chcela potomka, ale iba v prípade, že ho odnosí jej manžel, no keďže k tomu nedošlo a otehotnela ona, veľmi dlho trvalo kým bola vôbec schopná na svojho manžela prehovoriť. Nakoniec dieťa donosila a aj porodila, ale tam sa pre ňu jej povinnosť skončila a odmietala mať so svojim synom veľa spoločného. Aspoň Mateho bol ochotný sa o syna starať a doprial mu potrebnú pozornosť. Žiaľ, ani z jeho strany zrejme nebolo puto medzi otcom a synom príliš silné, pretože keď mal chlapec štyri roky, boli akurát v meste Ravensdorf na Yáchelových ostrovoch a chlapec sa v dave ľudí stratil, pretože ho zaujala zdobená dýka za opaskom okoloidúceho muža. Na dýku muža sa zahľadel tak intenzívne, že si vôbec nevšimol, kedy jeho rodičia pokročili ďalej a on ostal sám, stratený. Nezačal hneď plakať, snažil sa ich nájsť, zrejme aj kvôli tomu neupútal pozornosť nikoho, kto by sa pri ňom pristavil a pomohol mu s hľadaním. Aj jeho rodičia si časom všimli, že im chvostík chýba, ale Dyonaea nad tým len mávla rukou a manželovi povedala, že ak mu na ňom tak veľmi záleží, nech si ho nájde sám. Chvíľku sa aj skutočne rozhliadal, ale keďže vedel, že manželka naňho nepočká, vzdal to. Lámalo mu to srdce v istom smere, ale zároveň si bol vedomý toho, že s nimi by ich syn šťastný nebol a osud mu snáď zabezpečí lepší život. V duchu vyslovil tichú prosu k bohom, aby na ich syna dohliadli a s tým sa len otočil a nasledoval manželku. Pre zmenu sa už neobzeral vôbec. Keď sa začalo stmievať, chlapec pomaly začínal pociťovať isté zúfalstvo z toho, že rodičov nedokázal nájsť a prvýkrát za ten deň pocítil na svojej tvári slzy. Vtedy si ho všimla jedna dospelá žena, ktorá sa mu prihovorila. Prvýkrát stretol Seru.
Tichá domácnosť (4 – 6 rokov)
Jeho zoznámenie se Serou nebolo ani poriadnym zoznámením, pretože odmietal zo seba dostať čo i len jediné slovo o tom, čo je zač, ako sa volá, kde sú jeho rodiča, kde je jeho domov, jednoducho nič. A to rozprávať vedel, naučil sa to rýchlo ako malý, teraz to jednoducho len odmietal. Občas pokrútil hlavou na nesúhlas, inokedy súhlasne prikývol, ale to bola jeho jediná forma komunikácie. Nebol ochotný sa ani poriadne usmiať či aspoň zamračiť. Aj tie slzy mu prestali tiecť. Sera síce bola v tom čase už dávno dospelou ženou, ktorá by sa ho mohla ujať, nemala čas na vychovávanie potomka a ani zázemie, keďže bola pirátkou a mala iné povinnosti. No nemala ani to srdce nechať tam opustené dieťa, preto ho vzala k vlastným rodičom, ktorí sa ho ujali veľmi ochotne. Everettovci boli na pomery Infritov pomerne vrelí voči svojim potomkom, preto sa bez váhania ujali cudzieho chlapca, keď im ho ich dospelá dcéra priviedla. On toľko vrelosti neprejavoval, odmietal komunikovať aj s nimi, našťastie, akceptovali to. Tajne veril tomu, že sa jedného dňa objaví jeho pravý otec vo dverách, ale dni ubiehali a táto jeho predstava ostávala len detským snom naivného chlapca. Keďže s rodinou nekomunikoval v tom čase ešte nevedel poriadne čítať ani písať, nemal im ako povedať svoje meno, ktoré mu dali rodičia, preto mu dali nové meno. Dorian Everett. Prekvapivo, počúval na to meno a prijal ho rýchlo. Začal sa pomaly zmierovať s predstavou, že jeho rodičia si poňho neprídu a títo milí ľudia budú jeho novou rodinou a so svojou novou identitou sa zžil pomerne rýchlo. Síce ho vychovávali Infriti a nie Nyaalovia, ale o jeho rase sa dozvedeli po tom, ako sa premenil, vďaka tomu vedeli lepšie posúdiť ako ho majú vychovávať a dokonca im to pomohlo pochopiť jeho odmietavosť v rozprávaní. Nebol moc náročné dieťa, keďže jeho predošlí rodičia mu veľa lásky nedali, naučil sa nemať vysoké nároky a to si so sebou zobral aj do novej rodiny. Vystačil si aj s málom a nepýtal si ani veľa pozornosti, dokonca ho časom začínalo otravovať to, ako moc sa snažili tráviť s ním čas, ale to bolo tým, že na to nebol zvyknutý. Sera s nimi síce nebývala, ale chodila ich pravidelne navštevovať a aj s ňou si vďaka tomu vytvoril isté puto, ale trvalo to skoro celé dva roky, kým prvýkrát prehovoril.
Piráti – tak málo stačí k detskej radosti (6 rokov)
Bol to jeden z tých slnečných dní, kedy si poňho prišla jeho veľká staršia sestra. Bol to preňho nezvyčajný deň, pretože nielen, že prišla, ona ho vzala so sebou na výlet na svoju loď. Vtedy úplne nerozumel tomu, čo sú piráti, ale pár lodí už videl, no na žiadnej nikdy nebol. Teraz, keď mohol vstúpiť na palubu lode, prvýkrát odkedy prišiel o rodičov, pocítil nesmiernu radosť. Takú veľkú, že prvýkrát prehovoril. Jeho prvé slovo bolo „Waaau“, za tým nasledovalo veľké množstvo otázok o tom, ako čo funguje, čo na čo slúži, nezaobišlo sa to ani bez tristo otázok typu „prečo“ a, samozrejme, nezabudol ani vyjednávať o tom, že tiež chce byť pirátom, bez ohľadu na to, že vôbec netušil, čo to obnáša. Vtedy dostal sľub, že keď vyrastie, bude sa môcť pridať k posádke, ale v tom čase to ešte nebolo preňho možné, tak sa nechal prehovoriť a miesto toho, aby sníval o príchode svojho otca, sníval o tom, ako sa z neho raz stane pirát.
Keď sa z chlapca stáva muž (6 – 20 rokov)
Po dni strávenom na lodi, jeho život začal byť zas o čosi lepší, pretože so sestrou mal hneď o dačo bližší vzťah a vždy, keď k nim prišla, zahrnul ju množstvom otázok o jej lodi a pirátskych dobrodružstvách. Stále rozprával pomenej, nie moc často, ale keď prišla sestra, huba sa mu zastavila len vtedy, keď práve rozprávala ona, aby mu odpovedala. Nevyrástol z toho ani po rokoch, vždy sa na jej návštevy tešil a počítal dni do jej najbližšieho príchodu. Medzitým si budoval bližší vzťah s rodičmi, ale mimo to si nedokázal nájsť priateľov medzi svojimi rovesníkmi. Na verejnosti bol stále zarytý introvert a s cudzincami sa nerozprával takmer vôbec. Vedel základy ako pozdraviť a podobne, ale to len preto, lebo nechcel byť neslušný. S pribúdajúcim vekom jeho ochota socializovať sa moc nevzrástla, ale aj napriek tomu sa dokázal do jedného dievčaťa zamilovať na prvý pohľad. Nikdy ju neoslovil, nepoznal ani jej meno, ale bola preňho motiváciou k tomu, aby na tom začal pracovať. Mal vtedy už osemnásť, takže veľký bol dosť, ale to nič nemenilo na tom, že netušil, ako sa správne rozprávať s dievčaťom. Bola staršia ako on, o dosť, ale na to nedbal. Najprv sa pokúsil rozprávať s inými svojimi rovesníkmi, až to mohlo vyzerať, že sa snaží nájsť si priateľov. V skutočnosti sa len snažil pochytiť frázy chalanov, ktoré používali na dievčatá. Ani si to poriadne neuvedomil, ale jeho schopnosť komunikácie sa veľmi zlepšila a občas už začínal rozhovory s ostatnými aj sám, keď bol práve v dobrej nálade, no udržoval si istý odstup v rámci toho, že o sebe veľa nehovoril a miesto toho zisťoval informácie o ostatných, pretože bol zvedavý. Tiež zisťoval informácie o svojej veľkej láske, ale tiež iba od ostatných, ktorí ju poznali, pretože sám sa za ňou bál ísť a porozprávať sa s ňou. Odvahu nabral až ako dvadsaťročný.
Ako zomierajú detské sny (20 - 25 rokov)
V tomto veku už mal predstavu o tom, čo/kto je pirát a čo obnáša pirátsky život, ale veril tomu, že s pomocou svojej sestry dokáže byť pravým pirátom aj on. Tešil sa na to, ako sa jedného dňa pripojí k jej posádke. Bral to ako niečo, čím sa mohol chváliť, takže keď konečne nabral odvahu na oslovenie svojej veľkej lásky, spočiatku prebiehalo všetko hladko, až mal dokonca chvíľku pocit, že sympatie sú obojstranné, ale akonáhle sa jej pochválil tým, že sa chce stať pirátom, jej záujem ochladol. Dala mu jasne najavo, že ona piráta nechce, no a bolo vymaľované. Prešiel si fázou zúfalstva a potom prišlo presvedčenie o tom, že nechce byť pirátom. Držalo ho to dlho. Snažil sa počas tej doby opäť získať si priazeň tej, ktorá ho odmietla, ale tá už bola inde. Mala aj iných nápadníkov, takže akonáhle nejakého z nich odmietla, nemala núdzu o to, aby nad ním vôbec ešte uvažovala. To isté platilo aj o Dorianovi, ale nevzdával sa dlhých päť rokov. Vzdal to reálne až vtedy, keď sa vydala za iného muža. To už mal sám dvadsaťpäť rokov a keďže sa bál toho, že by ju mohol pravidelne stretávať niekde na ulici, rozhodol sa odísť. So stiahnutými ušami a chvostom sa preto pridal k posádke svojej sestry, ktorá v tom čase už bola kapitánkou.
Pirát na plný úväzok (25 rokov – prítomnosť)
Medzi pirátmi si svoje miesto našiel rýchlo, najmä vďaka sestre. S členmi posádky problémy nemal, aspoň nie také, ktoré by sa nedali riešiť, ale vo výsledku mal dojem, že ho medzi seba prijali rýchlo a on sa snažil vychádzať s každým „pre pokoj v rodine“. Naučil sa tam bojovať, zistil, že zbrane na diaľku sú preňho to pravé, pretože zistil, že jeho muška je veľmi presná. Bol v tom prirodzený talent. Od jedného zo starších členov ich posádky dostal aj dýku, ktorú dodnes nosí všade so sebou a spolu s ňou dostal aj menšie základy toho, ako by s ňou mal správne bojovať. Tieto základy potom obohatil o vlastné spôsoby boja, ktoré mu vyhovovali najlepšie, ale aj tak sa do priameho súboja na blízko nepúšťal pokiaľ nemusel. Na lodi si zvykol rýchlo aj vďaka tomu, že bol neustále blízko vody a to mu vyhovovalo. Bol vďaka tomu o dačo spoločenskejší a dalo by sa povedať, že si medzi členmi posádky našiel aj pár „priateľov“, resp. ľudí, s ktorými si rozumel lepšie ako s ostatnými, no skutočne sa porozprávať dokázal len so svojou sestrou. Bol rád, že si boli na blízku, ale spoločný život zmenil aj ich vzťah, pretože sa videli skoro furt a bolo preto pochopiteľné, že si občas vzájomne liezli na nervy. No dnes už je v jej posádke takmer tridsať rokov a síce má občas dojem, že by chcel zmeniť povolanie, zatiaľ sa poctivo drží lode a pirátstva.