Heredai (0-7)
Jej rodičia sa vážne ľúbili. Emócia, ktorá medzi nimi prevládala bola silná a z ich lásky vzniklo jedno jediné dieťa, Wraecca. Rina, meno, ktorým ju celý život oslovovali ku nej však priľnulo viac. Narodila sa na Yáchelových ostrovoch v meste, kde jej rodičia utiekli pred hrozbami číhajúcimi na každom rohu. Len tu boli v bezpečí a zdúchli do populáciou faejcov kvitnúceho mesta len čo sa dozvedeli, že Nerita čaká dieťa. Nátura, ktorá bola blízka obom rodičom jej spočinula vo vlastnej osobnosti. Nespútaná a divoká ako búrka sama už od útleho veku. Utiekla z domu kedykoľvek mohla, len čo sa naučila ovládať svoje nohy natoľko, aby na nich dokázala aj behať. V meste kde nebolo skoro iných obyvateľov, ako faejcov sa síce za chimérou skrývať nemusela ale zvedavosť ju nepustila. Chcela spoznávať svet aj taký, aký bol reálne – mimo vodu, mimo hlbiny, ktoré poznala len dovtedy. Útržky spomienok na toto obdobie jej len pripomínajú, ako ju otec s matkou naháňali v uličkách medzi domami, ako nazerali do každého obchodu a ospravedlňovali ju, keď sa jej podarilo niečo ukradnúť. Nemali nad ňou žiadnu kontrolu tak, ako ona nemala kontrolu sama nad sebou. Niekedy sa vytratila pod rúškom noci, inokedy zmizla ako pára nad hrncom v jasný, biely deň. Avšak jedno bolo jasné – na svoj vek bola prirýchla a príliš dobrá v miznutí z miest, kde by to zaručene nikto nečakal.
Sprevádzalo ju neskutočné šťastie. Aj keď malé dietko neverilo, že by sa mu mohlo niečo stať tak aj vo svete, kde síce nehrozí usmrtenie na každom rohu je stále veľa nástrah, ktoré ju mohli zraziť na zem – malé plavovlasé dievčatko s obrovskými očami bolo lákadlom pre akékoľvek zvrhnuté osobnosti. Jej zvedavosť a nedbalosť zas možnosťou pre to, aby ju niekto zamkol v budove, do ktorej sa nevráti kľudne aj niekoľko týždňov. Naháňala im strach no aj tak ju našli vždy niekde sediac, spievajúc si piesne, ktoré ju naučil otec, zbierajúc kamienky alebo s plnými vreckami vecí, ktoré „nedopatrením“ zhabala z vreciek cudzincov. 
Porta-Sagri (8-10)
Tesne po dovŕšení ôsmych rokov života sa jej život obrátil hore nohami. Jej rodičia, vôbec nie prekvapivo rovnako nespútaní ako ona, sa ocitli u pirátov. Je pravdepodobné, že im slúžili už dlhšie avšak pre Rinu to bolo prekvapením až v momente, kedy ju odovzdali do rúk astrála, ktorý ju prišiel vyzdvihnúť v útrobách Yáchelových ostrovov. Bola tma a strašne pršalo, a jediné čo si z tohto momentu pamätá je ako ju opúšťa otcov dotyk a ako sa jej matke po tvárach valia slzy veľké ako samotná búrka, ktorá nad ostrovmi panovala. Zomkol sa v nej strach, panika, keď sa loď triasla na vlnách ako sa obrys dvoch postáv strácal v diaľke a upadol do zabudnutia. Tento moment si odvtedy nevybavila. Pochovala ho v sebe tak, ako dôveru. Ak bola dovtedy divoká, od tohto momentu sa nedala ukontrolovať. Vedela, že u Astrála, ktorým bola Ingaret, je v bezpečí; jej vráskavá pokožka na rukách a ovisnuté tváre hovorili za všetko. Ale nikdy sa jej na nič nepýtala – celú cestu loďou mlčala a utierala si slzy, a smrkala si do rukávov dlhej tuniky, ktorá zapáchala ako dym. Od toho momentu ju tento pach štípe v nose ako alergia. 
Neznášala miesto na ktorom sa ocitla. Prístavné mesto Yoachinu, kde ju zužovala chiméra. Doma jej nevadilo behať aj hodiny na falošných nohách, tu to nevedela zniesť ani nachvíľu. Svrbelo ju celé telo a ako dovtedy, aj teraz utekala uličkami z domu, v ktorom ju Ingaret uchýlila. Odrazu nebola jediná – zdieľala dom s Yoachínskou smotánkou, no aspoň na ňu tak pôsobili. Zazerali po nej, keď prišla v premočenom oblečení, zazerali, keď zistili, že si do postele sebou berie nôž aj keď malé dieťa za hrozbu vôbec nepovažovali. Keby bola vtedy rozumnejšia, správala by sa inak. Bola však zaslepená hnevom, hnevom na celý svet a prevažne na svojich rodičov, že ju bez slov vyslali do jamy levovej, na miesto, kde je druh ktorým bola ona považovaná za nebezpečenstvo a aj keď bola s prírodou spätá viac než ktokoľvek v celom obrovskom prístave, faejcov označovali za niečo, čo práve s prírodou išlo v úplnom rozpore.
(11-15)
Roky jej ukrývania sa za chimérou boli nekonečné. Pod rúškom noci sa občas vytratila, aby si oddýchla v špinavých vodách prístavu ale nevedela nazbierať odvahu ostrov opustiť. Nenazbierala ani odvahu a ani prostriedky, aby si mohla cestu preč dovoliť a jej sila nebola dostatočná na to, aby sa mohla zobrať a celé dni plávať, len aby sa niekam dostala. Všetko sa jej zdalo vzdialené. 
Tak sa opäť vrátila ku lúpeniu. V plášťoch v prístave, ukrývala sa v tieňoch a do vreciek pchala všetko, čo sa jej dostalo pod ruku. Drahé fľaše vín, šperky, zlato, drobné z vreciek okoloidúcich. Doma – čo vlastne ani nebol jej domov – mala čo jesť. Šatili ju, kúpali, mala hordy jedla, ktoré ju zasýtili na celý deň. Ale nebolo to miesto, kde mohla byť sama sebou. Neprúdil v nej adrenalín, ktorý tak dobre poznala a dotiahla ho so sebou z Yáchelových ostrovov, kde jej robil celé dni spoločnosť ako jediný. Niekoľkokrát ju pri krádeži prichytili a niekoľkokrát sa jej podarilo utiecť. Vyšmykla sa zo zovretia mužských rúk hladko ako keby ju nikdy nedržali a šmarila sebou do najbližšej uličky, ktorú videla. 
Zlatohlav (16-18)
Vždy bola na všetko sama – to jej behalo hlavou, keď sa jej podarilo dostať na jednu z lodí, ktorá zo svojim tovarom putovala do Maztalfatu, keď putovala naprieč moriam cez Lyngstad. Bez rozlúčky s Ingaret a jej rodinou, impulzívne nastúpila na pontón po ktorom sa rozbehla ku lodi. V prístave Porta-Sagri už si získala svoju reputáciu; ľudia, ktorí ju poznali s ňou nechceli mať dočinenia. Celé telo ju už vtedy svrbelo z chiméry. Možno preto, že bola tak blízko cieľu aj keď vôbec nevedela, čo presne jej cieľ je.
Vedela, že je silnejšia. Že by mohla byť schopná vo svojom elemente preplávať cez more kamkoľvek, kde by ju nezožieral strach a hnev. V Yoachine však strávila príliš dlhú dobu. Nevedela, čo všetko na ňu v moriach číha. Počula rozhovory o lovcoch a bála sa, že ostane napichnutá na harpúne. Zamotaná v sieti, bez hlavy, že ju zbavia vnútorností a jej chvost bude niekomu zdobiť miesto nad krbom. Nemala ani len tušenie čo s mŕtvymi nyaalmi zemijci robia alebo čo s nimi robia v zajatí – bála sa však toho najhoršieho. 
Na loď sa jej podarilo dostať a aj ňou preplávať more. Za prísľubom, že vysype z vreciek všetko čo má, že zo seba zhodí všetky šperky, ktoré pod plášťom skrývala. Nikto nič nepoznal; jej príbeh o tom, že len bohapusto cestuje jej zhltli. Nebolo to totiž klamstvo; keď sa pokúšala povedať niečo iné, pálilo ju to v krku ako láva. Nevedela klamať, vôbec nie prekvapivo... bola si vedomá, že nikto z jej druhov to nevie. Bolo to ich prekliatie, aspoň ona to tak celý život vnímala. Lenže sa na nej podpísal vek. Vyrastala z nej mladá žena, ktorej len tak nejaký bohom zabudnutý námorník nepovie nie aj keď ju za to zderie zo všetkého, čo mala. 
(19-22)
Opäť bola nútená sa ukrátiť ku tomu, čo vedela najlepšie. Kradla, aby sa uživila. Naprieč Maztalfatom cestovala tak, ako sa jej naskytla možnosť, spala tam, kde sa jej podarilo, s tým, kto jej vedel niečo ponúknuť. Nikdy neostala na jednom mieste dlho. Aj keď sa v tejto zemi cítila bezpečne a vedela, že jej naskytuje iné možnosti než len blúdiť a hľadať dieru, do ktorej sa bude vedieť ukryť, stále túžila nájsť svoju rodinu a dožadovať sa vysvetlenia. Prečo ju poslali na miesto, kde nemohla poriadne dýchať, prečo pre ňu bolo tak ťažké dostať sa naspäť domov, kde by sa jej vyčistila hlava a možno by bola schopná nájsť niečo, čo by ju napĺňalo. V istom čase sa jej ujal fae, ktorého meno nikdy nespoznala. Vždy jej povedal iné; čo bolo dôležité boli jeho znalosti. Predstavil jej svet z iného uhlu, taký, aký poznali len jedinci, ktorých v živote nestretlo nešťastie. Naučil ju hrať na gitaru, ako správne držať nože a dýky, a seba naučil upokojiť jej horúcu krv.
Vždy sa uchýlila v prístave; sledovala lode, ktoré sa vypravovali na cestu, ľudí, ktorí z nich vystupovali. Až sa jej raz pred očami mihol známy obraz. Plavé vlasy, vysoká postava, zahalená v handrách, ktoré nepripomínali to, čo dôverne poznala. Vycítila z nej prítomnosť svojej matky. Rozbehla sa jej naprieč aj keď nevedela či ju chce objať alebo uškrtiť, nevedela ani čo jej chce povedať. Bola domlátená, na nohách ju držali dvaja muži, z ktorých ani jeden nebol jej otec. „Kde je?! Kde je otec?“ To bolo prvé, čo na ňu zarevala. „A kde si bola celý čas ty?“ Plavovlasá žena, na ktorej sa podpísala strata sa nezmohla na slová. Z pliec jej padol plášť. Jej ruky boli doráňané, bola pridusená a sotva dýchala. Mala problém udržať sa na nohách, ktoré jej ani nepatrili, mala problém udržať chiméru, v ktorej pred ňou stála.
Chytila svojej dcére tvár do rúk a kým sebou šmarila o zem, vlepila jej bozk a pošepkala len: „Wraecca, musíš ich zabiť. Žiadam ťa o to.“
Aquamarínske stredozemné more (23)
Moc Irubia bola silnejšia, než ona sama. To, čo vtedy cítila, nechce cítiť už nikdy inokedy. Jediné pravidlá, ktorými bola schopná sa viazať, boli práve prírodné; ďalšie z prekliatí, ktoré sa s ňou tiahli celý život ako keby všade kam sa pohla, mala smolu nalepenú na pätách. Vtedy to nebola Rina, ale Wraecca, ktorá vstúpila na loď v strede mora, loď, ktorá bohapusto rozdierala vlny a ničila životy. Okolie jej zdelilo, že jej zavraždili otca, zmordovali matku a vo vlnách sa valila krv veľkého počtu Nyaalov, ktorých sa nepodarilo zachrániť. Netlačila ju len matkina prosba ale aj hnev, ktorý v sebe za celý život nahromadila. Bola ako v tranze, keď nahá vystúpila z vody na premočené drevo lodi a tancovala medzi čepeľami tak, ako malé dieťa medzi stánkami; z ktorých brala šperky, no tu brala životy. Doterajší život nechala za sebou a bola odhodlaná v tomto boji padnúť za vody, ktoré jej život prvýkrát dali. 
V ušiach jej ešte doteraz rinčia výkriky, ktoré znejú ako rozbité sklo, v nose ju štípe smrad krvi, ktorá zafarbila drevo, na tele ju štípu jazvy, ktoré si z boja odniesla. Bolo to prvýkrát, čo proti niekomu namierila inú zbraň, než drevenú a prvýkrát, čo niekomu zobrala život. Nebola pri tom samou sebou, bola pritom pod silou prosby, ktorá sa pre ňu premenila v kliatbu.
Posádka padla a ona padla s ňou. Odbremenila sa od Irubia, no na rukách jej večne ostala krv, ktorá sa na nej podpísala. 
Jitřenka (24-27)
Ten istý nezmienený tajomný fae z druhov Animae, ktorý ju vartoval v Maztalfate sa jej chopil, keď ju more vyplavilo u Zlatohlavu.
Ošetril jej zranenia a na nič sa nepýtal. Nedržal ju, keď behala prístavom len sporo oblečená, s rukami v obväzoch a rozkrikovala sa po svojej matke, ktorá však nikde nebola. Keď spala, snívalo sa jej o momente, kedy jej tvár postriekala krv a zo snov ju budil zvuk, ktorý pritom prebodnuté svaly vydajú, vlny, ktoré pri tom momente narážali o loď a ohavný krik, ktorý muži v jej rukách vydávali. Musela túto zem opustiť a urobila to dobrovoľne. 
V Lyngstade sa utopila v alkohole a v spleti modrých kabátov posedávala v krčmách, kde plietla hlavy námorníkom, ktorí si prišli oddýchnuť po dlhých plavbách. Bolo to prvýkrát, čo mala dôstojnú prácu; na krátky čas sa z nej stala šperkárka, keď sa jej zrovna netočila hlava z pálenky a inokedy len sedela, a spievala všetky piesne, ktoré za svoj krátky život nazbierala. Muži z nej šaleli, ženy ju neznášali a svojich milých od nej vliekli preč. Prvýkrát vo svojom živote mala pokoj a možnosť sa usadiť, zrovnať si myšlienky a premyslieť si, čo ju vlastne za posledné roky zranilo najviac; to, že ju opustili rodičia? Alebo to, že je jej otec mŕtvy? To, že ju matka zmiatla a donútila konať proti vlastnej vôli po rokoch, čo aj pomaly zabudla ako vyzerá?
Jediné na čo prišla je to, že tento život nie je pre ňu. Nemôže len sedieť, brnkať do strún a čakať kým ju jej osud doženie. Vnútri ju zožieral hnev a túžba po pomste; tak, ako pred rokmi pomstila cudziu krv chcela teraz pomstiť tú svoju.
Ravensdorf (28-?)
Nespútané a prudké rozhodnutia jej išli vždy najlepšie. Vedela, že pred tým, čo ju čaká už proste neutečie a tak je čas sa tomu postaviť čelom. Z mora, do ktorého skočila priamo z prístavu do hlbín, do ktorých sa ako dieťa bála vydať, ju vytiahla posádka pirátov, otupenú od akéhokoľvek pocitu, ktorý by pripomínal strach. Dostali ju domov dostala rýchlejšie... mohla tomu miestu vôbec hovoriť domov? Dôverne poznala len Heredai, do ktorého sa už nevrátila. Miesto, kde našla svoj domov, bolo na Arcadii – lodi, ktorá ju z mora vytiahla. Teraz však ešte nevedela s istotou povedať ako dlho jej bude trvať, kým jej srdce povie, nech sa vydá iným smerom.
Pirátom sa zaprisahala vernosťou a odhodlaním bojovať za všetko, čo vidia ako správne oni až kým nezistí, kde sa ukrýva žena, ktorá si kedysi hovorila jej matka a skôr, kým sa jej chopí panika a donúti ju vypľuť dušu, vysype jej tisíce otázok, s ktorými raz upadne do zabudnutia.